Bolo to par rokov dozadu. Stretli sme sa na jednom chate na webe. Netušili sme, kto sme...ani jeden nepoznal dovtedy toho druhého. Dokonca sme neboli ani z toho istého mesta...a v tom čase ani v tom istom štáte. Niekoľko tisíc kilometrov od seba. A predsa sme denne komunikovali spolu. Občas dlho do noci, občas aj na úkor iných vecí. Ale vždy si našiel čas, vždy tu bol, keď som ho potrebovala. Nikdy ma nevysmial...a tie moje pochybnosti a úzkosti boli občas riadna haluz (dnes sa smejem sama zo seba). Viedol ma, podal pomocnú ruku, podržal, keď bolo treba.
A tak som v jeden deň pri väčšom upratovaní našla jeho fotku. Kedysi dávno som si ju pýtala. Poslal mi ju mailom, ale dala som si ju vyvolať. Fešák, sympaťák... Aj som zabudla, že ju mám.
Ale ako som ju držala v rukách, spomenula som si na tie dávne dni, keď tak veľmi stál pri mne a držal ma. Prišla mi na um tá reklama...nápoj, čo dáva krídla. Ja som nepotrebovala ten nápoj. Mne krídla dávalo vedomie, že niekde existuje niekto, o koho sa môžem oprieť.
...aj keď do dnešného dňa sme sa osobne ešte nemali šancu stretnúť.
ĎAKUJEM TI, PK!!! ...veď Ty vieš...