Všetko to začalo v momente, kedy ma niekto strašne moc sklamal. Bolelo to a ja som si myslela, že z toho sa už nikdy nepozbieram. Pár dní na to vstúpil do môjho života človek, o ktorom som dúfala, že by to konečne mohlo byť ono. Bolo zvláštne sledovať, ako sme si k sebe hľadali cestu. Najprv len maily, odkazy, sms-ky. ...prvé stretnutie. Zhodou okolností práve na jeho meniny. Ešte dnes vidím, ako sedel oproti v tej kaviarni a ja som v jeho očiach videla to, čo túži vidieť každá žena...vedela som, že je to ten pravý. Vedela som, že aj keď bol plachý a nesmelý, jeho srdce skrýva obrovské množstvo nedarovanej lásky, ktorá chcela a túžila byť milovaná. Vnímala som medzi nami niečo tak krehké. Ale zároveň tak jemné a nežné. ...od prvého momentu.
Stretávali sme sa. Pri našich prechádzkach sme prechodili celé mesto. Vždy sme hľadali miesta, kde nechýbal pokoj, ticho. Chodili sme do prírody, strávili hodiny na Slavíne v dlhých rozovoroch, v parkoch na lavičkách v objatí a pohľadom sme si hovorili to, čo sme nedokázali vysloviť. Chodili sme kade-tade ruka v ruke a vždy, keď jeden z nás chytil ruku toho druhého do svojej, bolo to akoby svoje srdce vsunul do dlane toho druhého. Bolo to silné a my sme chápali, že už sa nerozídeme. Už sme začínali tušiť, že je to na celý život.
...dnes sme krátko pred svadbou. A sme šťastní. Dnes chápem, že bolesť, ktorou sme si museli obaja prejsť, nás urobila silných a zrelých na to, aby sme spoločne vytvorili svoj raj.
...verím, že aj on je šťastný. Ja som :-D...
PS: Ľúbim Ťa, Branko...moc Ťa ľúbim.