Všetko bolo tak sľubné. Pár dní stačilo na to, aby si myslela, že už bude dobre. A potom stačila jedna veta. Jediná veta, pár slov, po ktorých sa jej zosypalo všetko. Ostala ako obarená. Nebola schopná vnímať, čo to pre ňu vlastne znamená. Jediné, čo si uvedomovala, boli zrazu momenty, ktoré videla v inom svetle. A bolo jej jasné, že už nikdy nebude tak, ako bolo. Zrazu mala dojem, že stratila všetko...nielen tú silu, energiu, to všetko, čo do vlastného života investovala. Všetko bolo preč.
Zamkla to vo svojom vnútri. Nik ani len netušil, čo sa udialo. I keď okolie vnímalo, že je smutná, bez života, bez nálady. Nedokázala o tom hovoriť. Jediné, čoho bola schopná, bol plač. Každú noc, každý večer...vždy, keď ju nik nevidel, keď ostala sama. V tom momente sa jej vnútro otvorilo a aspoň takto bola schopná dať bolesti zelenú. V tých chvíľach sa to všetko aspoň trochu z nej dostalo von. Túžila po niekom, komu by sa vyplakala na ramene. A aj napriek tomu, že vždy dokázala po všetko znovu naštartovať, vedela, že z toho sa tak rýchlo nepozbiera. To, čo sa stalo, dostalo ju na lopatky...zabilo v nej všetko to, pre čo sa oplatilo žiť...všetko to, za čo bojovala, čo si na sebe vážila, z čoho sa tešila, pre čo túžila žiť, obetovať sa.
Chcela zomrieť. Vedela, že toto nerozchodí tak skoro. Vedela, že tá bolesť ju bude ešte dlho sprevádzať. Tak veľmi chcela, aby to pominulo. Tak veľmi túžila, aby bolo znovu tak ako predtým. Snáď to raz pominie. Cítila sa dobitá, vyšťavená...ale kdesi hlboko dúfala, že raz to pominie a znovu bude dobre. I keď srdce bolo tak boľavé, že sa vzpieralo tomu uveriť...