Okolo nás žijú ľudia, ktorých máme radi, na ktorých nám záleží. Je však niekedy moc bolestné pozerať sa, ako si ten človek kope vlastný hrob, ako sa tvári, že je s tým spokojný a všetkých naokolo presviedča, že je to jeho cesta za šťastím. Navráva sebe, že takto je to pre neho výhodnejšie, že takýmto smerom má a bude kráčať, lebo sa mu to páči. A pritom vidíte v jeho očiach strach, smútok, bolesť. Tak radi by ste urobili všetko preto, aby to z jeho pohľadu zmizlo...aby jeho pohľad bol znovu plný radosti, šťastia a toho svetielka, ktoré tam kedysi svietilo. A jediné, čo vám ostáva, je prizerať sa. Tú bolesť vo vašom vnútri, čo to spôsobuje, je ťažké uniesť. Dokonca sa vám zdá, že ju niekedy ani nezvládnete uniesť, že je silnejšia ako vy samy...hoci ste už zažili kadečo. Občas sa vám už ani nechce žiť...a občas máte dojem, akoby ten človek pre vás zomrel. Naviac to posilňuje skutočnosť, že tí, ktorí tvoria život toho človeka, odrežú ho od vás, zabránia akémukoľvek kontaktu jeho s vami. A vám nezostáva nič iné, len sa modliť a dúfať, že raz aj ten človek bude šťastný...hoci dnes tomu ani sám neveríte.
2. feb 2009 o 14:52
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 027x
Mŕtvy...a predsa živý
Občas s nami život riadne pozametá. A my bez toho, aby sme si to uvedomovali, mu to s otvrenou náručou aj dovolíme.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)