Sedím pri okne, lebo prší. Rada pozorujem dážď. V duchu som však myšlienkami úplne inde a nevnímam tiché padanie kvapiek, ktoré ma vždy neskutočne upokojuje a tak ticho, ako padajú tie kvapky, utícha aj všetko v mojom vnútri.
Dnes je v mojom vnútri aj bez dažďa tak zvláštne ticho. Nie ponuro ticho, ale tak zvláštne pokojne mĺkvo. Myšlienkami sa vraciam k jednému stretnutiu s osobou, ktorá už dnes do istej miery ovplyvnila môj život. Nie radikálne, ale ovplyvnila. Rozmýšľam nad tým, o čom sme hovorili, nad tým, čo sme v ten deň prežili, nad tým, že od jediného jedného rozhodnutia danej osoby závisí možno celý zvyšok môjho života. Je to zvláštne. Človek cíti obavu, neistotu, strach...je napätý, plný očakávania. Ale na druhej strane vie, že je to moment, obdobie, kedy sa radšej stiahne a nechá slobodu a priestor tej osobe. Nebude ovplyvňovať, nebude naliehať. Bude sa len v tichu modliť, aby tá osoba našla v živote svoje šťastie...nech sa už rozhodne akokoľvek.
Zrazu ostatné skutočnosti nie sú dôležité. Či je, či spí, či kráča, či stojí, či pracuje, či odpočíva, myslí len na to jedno jediné - ako to celé skončí?
...zatvárajú sa mi oči. Drieme sa mi. A tak radšej zleziem z tej parapety, schúlim sa pod deku a sladko zaspím. Ale aj v spánku sa toto všetko premieta do mojich snov. A ide len o pár slov...na ktorých stojí tak veľa.