...také celkom obyčajné žieňa s túžbou milovať a byť milovaná. Zoznam autorových rubrík: moj pohlad na vec, Cesta do hlubin..., Deti, Niekto nad nami, Zo života, Súkromné, Nezaradené
Hlboká noc. Manžel sa už x-tý krát otáča ani neviem na ktorý bok a deti už slastne snívajú svoje predvianočné sny, ktoré občas i počas spánku vyjadrujú rôznou stupnicou decibelov z detskej izby. To ticho lieči....
Poznáte to: chcete niečo vybaviť v nádeji, že sa vám to podarí a pojde niečo zas kúsok lepšie, vy budete trochu spokojnejší a bude sa vám lepšie spávať. Žiaľ, opak je často pravdou...
Dnes, keď náš malý spal, chytila ma trochu nostalgia a tak som na istej webovej stránke sondovala vo videách z teraz dosť sledovanej súťaže. A narazila som aj na tie, čo sa mi veľmi páčili.
Bol to tichý a pokojný večer. My dvaja vedľa seba, unavení po celodennej činnosti. Koniec týždňa, ktorý ale pre nás neznamenal aj koniec pracovného týždňa. Boli sme radi, že sme spolu...každá taká chvíľa je pre nás dôležitá...
Občas sa možno pristihneme pri tom, že túžime, aby ten druhý vedľa nás, bol šťastný, spokojný, aby cítil, že je milovabý, prijímaný, aby vedel, že sme tu a že to, čo je medzi nami je silné a v nás drieme a silnie túžba, aby to nič a nikto neohrozilo.
Po strašne dlhom čase som si pozerala svoj blog. Viacerí mi vraveli, že som už dávno nič nenapísala a že im to už aj chýba. Priznám sa, aj mne to chýbalo. Ale nebolo poriadne kde pripojiť sa k netu a okrem toho môj život bol o inom ako o vysedávaní pri nete. Môj život začal byť ako prechádzkou snom. Ale ja viem, že je to skutočnosť...a som šťastná...
Život sa niekedy s vami podriadne zahrá. Stretáte ľudí...mnohí sú len pozastavením vo vašom živote. Ale občas cítite, že sú takí, ktorých život vás ovplyvní. A zrazu vidíte veľa vecí inak...
Všade po meste sú rozvešané veľké pútače, ktoré sa snažia informovať, ale tak trochu aj ovplyvniť človeka v rozhodovaní, koho voliť za prezidenta.
Každý z nás prechádza v živote obdobím, kedy kríva na svoje ceste, potkýna sa, robí chyby, padá. Potom však príde moment, kedy niečo, niekto nám odhalí, že tadiaľ cesta nevedie a akosi vo svojom vnútri sami cítime, že by to chcelo návrat späť...domov...k Bohu.
Držala som v ruke fotku. Bol na nej človek, ktorý mi v živote veľa pomohol. Ako som tak hľadela na jeho tvár, spomenula som si na tie dni, keď som ho "stretla"...
Stála tam. V daždi, sama, s tak boľavým vnútrom. Nevedela, čo má robiť. Chcela zaspať. ...tak na pol roka. Aspoň. ...aby nemusela cítiť tú bolesť, to sklamanie. Mala pocit, že celý jej život je dnes už len kopa črepín...ktoré nemá šancu už pozliepať...
Ležala na posteli. Schúlená v perinách, rozmýšľala, načo to všetko, prečo je to tak...
Občas s nami život riadne pozametá. A my bez toho, aby sme si to uvedomovali, mu to s otvrenou náručou aj dovolíme.
Na svete je veľa momentov, ktoré človek nečaká. ...veľa ľudí, o ktorých by si myslel, že ich nikdy nestretne. ...situácií, ktoré nikdy nečaká. ...a predsa sú.
...niekedy sa vianočné zázraky dejú aj skôr, ako v čas, keď všetci zasadnú spolu k štedro prestretému stolu, sú spokojní a šťastní...
Bolo ráno. Ešte dosť skoro, keď som dorazila vlakom do cieľa. O odvoz som mala postarané, pretože som niesla veľkú cestovnú tašku vecí pre deti... a ešte svoj kufor, v ktorom som mala svojich pár slivák.
Možno to poznáte - čakáte, kým ktosi vysloví záver svojho rozhodnutia...
Cestovala som vlakom. Kdesi pár staníc po mne nastúpila jedna zaujímavá žena...
